V roku 2018 sme sa vydali na nezabudnuteľnú cestu do kanadského Toronta. Naša výprava začala
pohodlne z Budapešti – priamy let sme si užívali s nadšením, ktoré sa nedá s ničím iným porovnať:
pred nami týždeň v jednej z najživších metropol Severnej Ameriky.
Hlavnou motiváciou našej cesty boli Otvorené majstrovstvá Severnej Ameriky v štandardných
tancoch. Predstavte si kombináciu nadšenia, nervov, energie a adrenalínu – a to všetko ešte
umocnené vedomím, že konkurenciu sme vôbec nepoznali. A výsledok? No, nebudem klamať keď
poviem, že sme vyhrali. Pocit bol úžasný! Ako povedal Caesar: Veni! Vidi! Vici! Stáť na najvyššom
stupni, užívať si víťazstvo a vidieť, ako sa naše roky tréningu konečne zúročili – to sa slovami len ťažko
opisuje.

Ale Toronto nebolo len o súťaži. Po víťaznom víkende sme si dopriali týždeň plný objavovania mesta a
jeho okolia. Toronto je fascinujúce – moderné mrakodrapy, živé štvrte, umelecké galérie a milióny
kaviarní, kde sa dá stratiť aj na hodinu-dve. Prechádzky po Distillery District s jeho historickými
tehličkovými budovami a malými obchodíkmi s dizajnérskymi kúskami nás úplne očarili. A
samozrejme sme nevynechali ikonickú CN Tower, ktorá z výšky 553 metrov dáva pocit, že ste na
vrchole sveta (alebo aspoň Kanady).

A keď už hovoríme o objavovaní, musím spomenúť jednu z našich obľúbených cestovateľských
disciplín: lokálne pivo. Sme známi tým, že nech už sme kdekoľvek, vždy si radi dáme pohár miestneho
zlatého moku – pre výskumné účely, samozrejme. V Toronte sme však narazili na nečakané
dobrodružstvo. Po celom dni strávenom túlaním sa po meste sme sa večer vydali na misiu: nájsť
potraviny a kúpiť pivo. Veď sme si ho zaslúžili. Bez auta, len s mapou a odhodlaním sme kráčali k
najbližšiemu obchodu, ktorý bol, samozrejme, „len kúsok“… čo bolo v torontskom ponímaní asi tak tri
zastávky metra a menší polmaratón peši. Keď sme tam konečne dorazili, nadšene sme vstúpili dnu –
a tu nastal kultúrny šok. Na našu nevinnú otázku „Do you have beer?“ sa predavač zatváril, akoby
sme sa spýtali, či majú v zadnej miestnosti sklad raketometov. V očiach mal kombináciu zdesenia,
nepochopenia a ľútosti nad dvoma turistami, ktorí evidentne nemajú potuchy o kanadských
zákonoch. Až tam sme zistili, že v Kanade sa alkohol nepredáva len tak v hocijakom obchode. Po
tomto zážitku sme pochopili dve veci: v Toronte treba pivo hľadať v špeciálnych obchodoch… a my
máme skutočne veľkú oddanosť pivnej turistike.

Najväčším lákadlom bol samozrejme výlet k Niagarským vodopádom. Tentoraz sme ich videli z
kanadskej strany a musím povedať, že rozdiel oproti americkej verzii, ktorú sme navštívili ešte v roku
1999, je celkom výrazný. Z USA máte vodopády prakticky „pod nosom“ – človek tam cíti silu a hukot
vody úplne zblízka. Kanada však ponúka ten typ výhľadu, o ktorom si poviete: „Aha, tak takto to celé
vyzerá.“ Pekne široký panoramatický záber, ktorý vám dovolí vidieť ich tvar aj rozmery ako na dlani. A
verte mi, keď hovorím, že aj po všetkých tých rokoch nás pohľad z oboch strán fascinoval rovnako,
len každý inak.

Pri návšteve Niagarských vodopádov sme si samozrejme nemohli nechať ujsť legendárnu plavbu
Hornblower Cruise, ktorá nás zobrala priamo pod hukot vodopádu. Boli sme zmáčaní do nitky, ale
stálo to za každú kvapku vody – pocit, keď sa voda valí okolo vás a vy sa snažíte udržať rovnováhu na
palube lode, je neopísateľný. Červené pršiplášte máme doma doteraz.

Naša cesta do Toronta bola kombináciou víťazstva, dobrodružstva a úžasu nad krásou prírody.
Spojenie športového úspechu a turistických zážitkov vytvorilo týždeň, ktorý zostane navždy v našich
spomienkach. A keď si spomíname na Niagarské vodopády, vždy sa usmejeme – americká strana nás
naučila blízkosti, kanadská majestátnosti. A každý pohľad stojí za to.

Toronto, vidíme sa zase – možno nabudúce bez súťaže, len s cestovateľskou dušou a očami plnými
úžasu.